Architekti človeka

Určite viete, alebo tušíte, kto chce ovládnuť svet. Kto sa pod rúškom všakovakých pekných ideálov, rečami o filantropii chce zmocniť nás všetkých, a to celkom jednoducho: svetovým sprisahaním v spolupráci so Židmi. Áno, sú to slobodomurári, pred ktorými nás ešte nedávno tak dobre ochraňovala cirkev a komunisti. Verte, je to tak! Alebo, zaváhajte, môže to byť aj celkom naopak... Ibaže podobné domnienky, dohady vyslovovali na stretnutí s "Veľkým majstrom slobodomurárskej organizácie Grand Orient de France Jacquesom Oreficom, aj poniektorí slovenskí novinári. Jacques Orefice je druhým mužom Grand Orientu, štyridsiatnik, gynekológ, vyrovnaný a pohotový. Dokázal to aj pri niektorých otázkach, ktoré väčšmi ako za vítavé možno označiť za diletantské alebo naivné. Až s úsmevom som musel niekedy pozorovať jeho gesto v takých prípadoch: mierne sklonil hlavu, vari iba na sekundu si ju vložil do dlaní, a potom pokojne odpovedal. Tuším, že mnohým niečo napovedal, a mnohých neuspokojil, ale niet sa čo čudovať, o slobodomurárstve ako takom u nás vieme málo, viac sa nechceme - postačia nám fámy - alebo jednoducho objektívne nikdy nedozieme. Predsa len je a zrejme aj zostane vet slobodomurárov zastretý istým tajomstvom. Určite však nezaškodí zopakovať si niekoľko základných údakov a nazrieť za oponu tohto sveta, o ktorom sa na Slovensku muselo dlhé desaťročia mlčať.

O pôvode slobodomurárov panuje niekoľko legiend, väčšinou si ich utvorili samo slobodomurári. Do polovice 17. storočia chýbajú aj pramene, ale ani potom, keď pribudli, prefesionálni historici tento kultúrny a spoločenský fenomén nebrali na vedomie. Slobodomurárstvo, ako ho poznáme dnes, sa pravdepodobne zrodilo zo stredovekých remeselníckych cechov, lóží (gíld, lodges) murárov. V tomto čase sa murári, hlavne tí, čo nepracovali s obyčajným kameňom, ale napríklad s pieskovcom, teda najmä budovatelia chrámov, vysokokvalifikovaní odborníci, tešili značnej úcte. Volali ich slobodomurári, lebo sa mohli voľne pohyboať, feudáli ani radní páni im nekládli nijaké obmedzenia. Tajomstvá svojho remesla si chránili v spomínaných lóžach, aby medzi nich neprenikol nejaký nekvalifikovaný fušer. Mali vlastní etické normy a poznávacie znamenia, aby sa tak ochránili pred nepovolanými. Všeobecne možno povedať, že súčasné slobodomurárstvo je pomerne neskorým produktorm európskej, či lepšie, anglosaskej kultúry. Roku 1717 napísal škótsky presbyteriánsky duchovný Konštitúcie (respektíve tzv. Staré povinnosti slobodomurárov, vyšli až roku 1723 pod názvom The Constitutions of the Free-Masons, containing the History, Charges, Regulations etc. of that most Ancient and Right Worshipful Fraternity), ktoré sú dosiaľ akousi bibliou alebo knihou hlavných zásad moderného slobodomurárstva. V tom istom roku vznikla aj Grand Lodge of England (Veľká lóža Anglická), Grand Oriend de France vznikla v roku 1735.

Od 17. storočia už priberali anglickí slobodomurári do svojich lóží aj nemurárov, záujemcov o architektúru, ale aj šľachticov a iné význačné osobnosti svojej doby. Časom sa, pochopiteľne, z tohto hnutia vyvinula akási "špekulatívna" forma, ktorá už s predchádzajúcou praxou nemala nič spoločné. Tak materiál, pracovné nástroje a metódy murárov nadobudli symbolický význam, ktorý sa vťahoval na budovanie Šalamúnovho chrámu, čo je analógia so zdokonaľovaním jednotlivca. Idea slobodomurárstva sa zvykne definovať dvoma pojmami: humanita a tolerancia. Úsilím slobodomurára je cesta, ktorá ho sebazdokonaľovaním privedie k pochopeniu podstaty týchto dvoch pojmov, ktoré vylučujú akýkoľvek dogmatizmus, osobnú, národnostnú, etnickú a rasovú neznášanlivosť, rovnako ako totalitu. Znamená to, že sloboda človeka je odvodená nielen zo slobody svedomia a slobodnej vôle, ale aj zo zodpovednosti, ktorá vyplýva z prirodzeného práva tieto slobody používať. Pre slobodomurára je tak podstata jeho osobnosti symbolicky neotesaným kameňom, ktorý treba vlastným úsilím opracovať do ušľachtilého tvaru tak, aby mohol byť na vhodnom mieste vložený do stavby predstavujúcej ľudskú pospolitosť.

Veľkej úcte sa slobodomurárstvo tešilo v Anglicku, Jacques Orefice dokonca poznamenal, že Angličania majú "dejiny bez dejín", čím narážal na bezproblémovosť vývoja anglického slobodomurárstva, ktoré bolo tradične späté s kráľovskou rodinou. Aj v súčasnosti je veľmajstrom vojvoda z Kentu.

Vodcovia boja za nezávislosť USA, napríklad Benjamín Franklin, Alexander Hamiltom či George Washington boli slobodomurári. Keď posledne menovaného zvolili roku 1789 za prvého prezidenta USA, bol veľmajstrom lóže. Nie je bez zaujímavosti, že Washingtonovo položenie základného kameňa pri stavbe Kapitolu možno chápať ako slobodomurársky verejný obrad. Aj americká ústava prevzala niektoré pricnípy slobodomurárov, akými sú sloboda prejavu, tlače, vierovyznania a neprípustnosť svojvoľného zatýkania.

Vývoj na európskom kontinente bol ďaleko pestrejší aj ťažší. Hoci slobodomurárstvo niektoré pomazané hlavy tolerovali, napríklad Fridrich Veľký doňho vstúpil a aj na viedenskom dvore sa spočiatku tešilo priazni Františka Lotrinského, ktorý sa aj stal slobodomurárom, a s výnimkou niektorých rokov bola existencia lóží tolerovaná v habsburskej monarchii - pravda, až do nástupu Františka II. Roku 1785 bolo, napríklad, v Prahe päť lóží. Slobodomurárske liberálne myšlienky však u časti panovníkov vyvolávali strach, pretože sa obávali o svoju moc a robili všetko pre to, aby toto hnutie potlačili. Slobodomurári sa dostali do konfliktu aj s katolíckou cirkvou. Roku 1738 ich pápež Klement XII, verejne pokarhal a pod hrozbou exkomunikácie zakázal katolíkom do lóží vstupovať, pretože slobodomurári sú "mravne spustnutí a zvrátení, nebezpeční pre spásu duše" a "nanajvýš podozriví z kacírstva". Klementova bula sa nie všade brala doslova, ale v Španielsku a Portugalsku slobodomurárov zatvárali a inkvizícia ich dávala mučiť a upaľovať. Ešte v roku 1917 Codex juris canonici (Zákonník katolíckej cirkvi) trestal príslušnosť k slobodomurárom exkomunikáciou, až Ján Pavol II, odvolal roku 1982 bulu o exkkomunikácii a roku 1985 podpísal so slobodomurármi spoločné prehlásenie, propagujúce bratstvo medzi ľudmi.

Slobodomurári mali problémy so všetkými diktátorskými režimami. Hitler a Mussolini ich prenasledovali a posielali do koncentračných táborov, komunisti ich vyhlasovali za vlastizradcov. V súčasnosti majú v západnej Európe relatívne pokojný život, aj keď donedávna voči nim vystupovala, napríklad vo Francúzsku, komunistická strana, po oslabení jej vplyvu vystupujú proti Grand Orientu iba fašizujúci stúpenci Le Pena.

Britské ostrovy predstavujú z hľadiska slobodomurárskych ritov viac-menej istú jednotu (pozostáva z troch stupňov), v Európe sú rozšírené aj iné ríty, v Škandinávii vznikol tzv. švédsky rítus. Chápanie slobodomurárstva, tak odporcov, ako stúpencov, sa líši podľa kultúrnych i politických tradícií. V USA sa, napríklad, chápe takmer ako prestížna spoločenská organizácia. Nie náhodou sú americkí slobodomurári otcami Rotary Clubu, ktorý vznikol z potreby väčšej charitatívnej, respektíve filantropickej činnosti. Je prakticky bez pôvodných slobodomurárskych rituálov, ale zato s oveľa vyšším "členským príspevkom" ako bežne.

V skorších časoch vývoja sa niektoré slobodomurárske lóže menili aj v spolky mystikov, alchymistov či až špiritistov. Neblaho zapôsobili na prácu lóží najmä rozenkruciáni. Koncom 19. storočia došlo v hnutí slobodomurárov, ako sami vravia k schizme. Roku 1877 totiž prišlo k rozštiepeniu do dvoch skupín, ktoré reprezentujú Grand Lodge of England a Grand Orient de France. Hlavný rozpor medzi anglickou vetvou a francúzskou tkvie vo výklade prvého článku spomínaných Andersenových Konštitúcií, kde sa vraví o Bohu (okrem iného: "slobodomurár nemá byť hlúpym ateistom ani bezbožným zvrhlíkom"). Angličania, respektíve anglosaský svet, vyžaduje vieru vo Veľkého Staviteľa Vesmíru (Great Architect of the Universe), liberálni slobodomurári z Grand Orientu zmenili tento článok v tom zmysle, že postoj k viere a náboženstvu je irelevantný. Je to problém, ktorý si rieši každý slobodomurár sám, francúzski slobodomurári, respektíve členovia z románskych krajín, väčšmi zdôrazňujú filantropickú angažovanosť. Schizma trvá dosiaľ a zdá sa, že je neprekonateľná, pretože Grand Lodge of England "liberálnych" slobodomurárov neuznáva ako regulárnych a neexistujú ani nijaké vzájomné kontakty.

Častou otázkou je vzťah slobodomurárov k štátu, k vlasti, pretože je všeobecne známe, že toto hnutie vyznáva svetoobčianstvo, no napriek tomu treba podčiarknuť, že tzv. Staré povinnosti slobodomurárov jasne vravia: "Slobodomurár je pokojný občan oddaný štátu, nech už býva a pracuje kdekoľvek. Nikdy nesmie zanedbávať svoje občianske povinnosti. Má ctiť zákony a pri každej príležitosti obhajovať záujmy celku a podporovať rozkvet svojej krajiny." Ďalej treba zdôrazniť, že slobodomurár nemá nijaké záväzky k slobodomurárskej lóži, ktoré by odporovali jeho povinnostiam voči rodine. Súčasne si však majú slobodomurári v núdzi podľa svojich možností pomáhať , ale aj neokázalo pomáhať všade tam, kde je treba. (Aj Grand Orient de France má niekoľko charitatívnych domov, ale všeobecne sa skôr usiluje o sociálne spravodlivejšiu spoločnosť.) Treba si uvedomiť, že titul, hodnosť ani pozícia v zamestnaní a vôbec všetko, čo súvisí s postavením slobodomurára v jeho občianskom živote, sa do práce lóže neprenáša. Zásadne a kategoricky sa vylučujú akékoľvek spory politické, náboženské, národnostné, rasové, či spory záujmových skupín, alebo osobné. Inak slobodomurár nemusí svoju príslušnosť k hnutiu tajiť, ale nesmie ju prezradiť o iných. S tým súvisí aj sľub mlčanlivosti, ktorý musí každý bezpodmienečne zachovať, týka sa stretnutí v lóži, rituálov, symbolov a poznávacích znamení. Je zaujímavé, že jednotlivé lóže sú úplne samostatné, i keď existuje integrujúca Veľká lóža. Lóže nemôžu vznikať samovoľne, ale musia byť založené už jestujúcou lóžou. Má sa tak symbolicky "preniesť svetlo" (idea slobodomurárstva) zo starých lóží do nových. Aj keď tradičné lóže neprijímajú ženy, predsa sú v západnej Európe aj čisto ženské či zmiešané lóže. Každého zaujíma, ako sa možno dostať do lóže, ako sa možno stať slobodomurárom. Možno prekvapí, že slobodomurárske lóže sú normálne registrované právne subjekty so svojimi adresami. Keď som sa Jacquesa Orefica spýtal, akým spôsobom sa budú obnovovať lóže na Slovensku, odpovedal lapidárne, že "každý niekoho pozná". Znamená to, že medzi slobodomurárov sa nikto nedostane bez istých predchádzajúcich rituálov, akýchsi skúšobných či nezáväzných rozhovorov, pri ktorých sa hodnotí najmä mravná bezúhonnosť, dobrý duševný i fyzický stav a schopnosť slobodne myslieť, byť "slobodného ducha". Hľadajúci (terminus technicus) by mal byť vyzretou, vrovnanou osobnosťou. Zasvätenie do lóže je nezmazateľné i keď lóžu možno kedykoľvek opustiť a tento akt, sa ničím nepodmieňuje. Zasvätený je podľa slobodomurárskeho zvykového práva slobodomurárom aj vtedy, keď už v lóži nepracuje. Predpokladá sa totiž, že ako čestný muž aj v takomto prípade zachová sľub mlčanlivosti do konca svojho života. Inak náboženské či politické presvedčenie nie je určujúce, odmieta sa iba nekritické, fanatické a netolerantné presadzovanie svojich názorov na to či ono. Stúpenci fašistických a krajne pravicových názorov sa zásadne odmietajú.

Podľa Veľkého majstra Jacquesa Orefica trvá roky, kým môže človek o sebe povedať, že je slobodomurár, nehovoriac o čase, kým sa dostane na ten najvyšší stupienok v hierarchii. Klasickí slobodomurári majú tri stupne: učeň (spoznanie samého seba), tovariš (schopnosť žiť s ostatnými), majster (byť pánom svojho života). Ako vidno aj z tejto zjednodušenej schémy, slobodomurárstvo má aj svoj hlboký filozofický podtext. Slobodomurári sú akýmisi architektmi samých seba, architektmi človeka. Je to vlastne nekonečná a neukojiteľná ľudská snaha po zdokonalení seba i sveta.

Popri menách ako Goethe, Mozart, F. D. Roosevelt, Diderot, Voltaire, M. Twaine, O. Wilde, Puškin, A. Mucha boli u nás slobodomurármi, napríklad, Jan Masaryk, E. Beneš či M. R. Štefánik, pretože slobodomurárske hnutie sa na našom území rozvinulo hneď po vzniku ČSR. Roku 1920 existovala v Prahe už Veľká lóža, na Slovensku sa slobodomurári sústreďovali do Bratislavy, Nitry a Košíc. Pred rokom 1938 mali asi 10 lóží. Vojna a "februárové víťazstvo" slobodomurárov v Čechách a na Slovensku zlikvidovali. Od roku 1989 sa v Čechách a na Morave lóže obnovujú, na Slovensku dosiaľ neexistujú. Slobodomurári však áno, takže ak by ste sa predsa len medzi slovenských slobodomurárov chceli dostať a cítite, že spĺňate všetky podmienky a ste netrpezliví čakať na "okoloidúceho", môžete, podľa Jacquesa Orefica, napísať na adresu: Grand Orient de France, 16. Rue Cadet, 75009 Paris. Píšte pokojne aj po slovensky a udajte svoju kontaktnú adresu a "slovenskí bratia si vás vyhľadajú" (Orefice). (Mimochodom, platí sa aj členské, a väčšie ako v ostatných organizáciách. Jacques Orefice to odôvodnil úsilím po nezávislosti, respektíve aj tým, že členov lóží býva málo. Inak, napríklad príspevok 25 percent mesačnej minimálnej mzdy, čo je zhruba 1500 frankov. Týmto spôsobom Veľký majster ubezpečoval aj o tom, že členmi lóží nie sú len prominentné a bohaté osoby.)

Slobodomurárov obviňovali (a obviňujú) z toho, že chcú nielen ovládnuť svet, ale že majú prsty prakticky vo všetkých revolúciách či zlomoch v dejinách ľudstva (pre nás je zaujímavý revolučný rok 1848). Všetkým vraj hýbe špička hnutia, pretože - a to je pravda - so všetkými cieľmi slobodomurárov nezoznamujú ani všetkých svojich členov: napríklad učeň pozná iba časť "pravdy". Znepokojenie a zvedavosť vyvolával aj slobodomurársky letopočet: 5993. Vysvetlenie je však jednoduché. Slobodomurári pridávajú k nášmu letopočtu 4000 rokov, pretože vychádzajú z Biblie, kde stojí, že svet vznikol práve toľko rokov pred narodením Krista, teda už vtedy žili ľudia, ľudia, pochopené symbolicky, usilujúci sa o slobodu, sebazdokonaľovanie, toleranciu, humanitu.

Nie vo všetkých prípadoch možno poskytnúť také jednoduché vysvetlenie, ale na rozličné narážky všakovakej vône a chuti Jacquea Orefice odpovedal prosto: neexistujú slobodomurári bez demokracie a neexistuje demokracia bez slobodomurárov. A ovládnutie sveta? Veľký majster pozrel po prítomných a s nádychom malého rozhorčenia i smútku povedal: "Niet peňazí a niet síl spojiť sily dobra na celom svete."

Bohuš Bodacz

(Tento článok bol publikovaný
v Literárnom týždenníku č.10 dňa 13.3.1993)


...

TOP